Všetci moji kamaráti, sa so mnou už nechceli kamarátiť, lebo som šibnutá. Teraz trávim skoro všetok svoj voľný čas s mamou. Sme na seba veľmi naviazané, lebo celé dni sme trávili spolu. Nevedela som čo sa deje, nemohla som spávať ani jesť. Za všetko som pripisovala vinu sebe. Kým som ja stále plakala, ona sa o mňa starala. Po čase sa už nemohla pozerať na to, ako sa trápim a dohodla mi sedenie u psychiatričky. To je tá žena, čo mi síce dobre nastavila dávku liekov, ale svoju si asi celkom neodhadla. Vždy keď k nej prídem nakričí na mňa, že som prišla buď skoro, alebo neskoro. Človek by si myslel, že psychiater má byť trpezlivý a chápavý, asi to tak nemusí byť vždy.
Raz po vyšetrení v čakárni som stretla Robyho. Zvláštne meno, asi to bude prezývka. Mňa doktorka práve vyhadzovala z ambulancie a na neho nakričala, lebo prišiel neskoro. Vtedy sme si vymenili náš prvý otrávený pohľad. Hneď mi bol sympatický. Bol vysoký a chudý, vlasy mal čierne a oči modré. Obliekal sa úplne jednoducho, ale každý deň mal na sebe iné tenisky. A to sa mi páčilo. Vôbec by som nevedela ani odhadnúť, prečo človek ako on, musí chodiť na takéto sedenia.
Keď sme sa stretli druhý krát, tak som sa mu hanbila prihovoriť. Videla som že sa celý čas na mňa pozerá. Potom prišiel a sadol si ku mne, podal mi ruku a predstavil sa mi.
Mám rada, keď ľudia veľa rozprávajú, to znamená že ja nemusím. Zistila som, že je veľmi vtipný. Po čase som sa začala zapájať do jeho monológu. Celý čas ma pozorne počúval, bolo vidno, že ho to úprimne zaujíma. Mala som pocit, že mu môžem povedať úplne všetko a to som ho videla len dva krát v živote. Počkal ma, kým som vyšla z ambulancie a odprevadil ma domov. Odvtedy sa už pravidelne čakáme a chodíme spolu domov. Býval neďaleko nás, tak k nám začal chodiť. Vždy keď k nám prišiel, mamina sa len rozpačito usmiala, ale nevadilo jej že je u nás tak často.
Po čase sa mi zdalo, že naše rozhovory sú pre nás terapiou. Veľmi sa mi uľavilo, keď som mu o všetkom povedala. Aj o tom, ako ma vyhodili zo školy, alebo ako som preto prišla o všetkých kamarátov. On sa mi priznal, že bol závislý na drogách. Jeho rodičia namiesto toho, aby ho poslali na odvykačku ho poslali k psychiatrovi a jeho kamaráti ho takisto odsúdili. To že sme sa spoznali, sme brali ako osud, neviem si predstaviť čo by bolo, keby sme sa nespoznali. Obaja by sme sa určite ubíjali negatívnymi myšlienkami, teda aspoň ja určite.
Čím viac času sme spolu trávili, tým viac som sa sama sebe čudovala, že som sa doňho nezaľúbila. Kedysi mi stačilo, že mi chlap otvoril dvere a už som bola zaľúbená. Niekedy som síce mala stavy, že som sa naňho pozerala s otvorenými ústami, alebo niečo podobné, ale to som len obdivovala aký je pekný a úžasný. Možno to bolo tým, že som si myslela, že niekto taký ako on by sa nemohol zaľúbiť do niekoho takého ako som ja, neviem. Každopádne som bola rada, že to je takto ako to je.
Vždy keď mi skončilo vyučovanie, tak ma čakal pred školou so svojím skateboardom. Raz sa ma dokonca snažil naučiť na ňom jazdiť, ale keď som spadla a museli mi zašívať hlavu zistil, že športovým aktivitám sa venovať veľmi nemôžeme. Chcela som ho prehovoriť, ale bolo vidno že sa o mňa bojí, tak to nepripadalo do úvahy. Nikdy sme sa však nenudili. Keď prišiel s nápadom, aby som mu odfarbila vlasy na modro, tak som síce bola chvíľu v šoku, ale urobila som to. Páčili sa mi takéto naše spontánne akcie a modrá farba mu pristane.
Raz keď prišiel, povedal že má pre mňa prekvapenie. Vyhrnul si rukáv na jeho čiernej bunde a na predlaktí mal veľkým písmom napísané Emma. Nemohla som tomu uveriť. On si nechal vytetovať moje meno! Šokovaná som pozerala na jeho ruku. Prstami som prešla cez nápis, ale nezotrel sa, takže bolo ozajstné. Nevedela som čo mu mám na to povedať, tak som na neho len tak pozerala. On sa na mňa usmial a povedal, že ma chce mať všade so sebou.
Keď sme sa rozlúčili, bežala som hneď domov. Musela som to povedať mame. Tá z toho ale vôbec nebola nadšená, z jej výrazu sa nedalo vyčítať prakticky nič. Len odišla do svojej izby a ja som počula ako niekomu telefonuje. Bola som nahnevaná, že takto reagovala. Vždy sa so mnou zo všetkého tešila, alebo aspoň mi k tomu niečo povedala.
Na druhý deň som mala sedenie u doktorky. Pýtala sa ma či sa cítim dobre. Je to zvláštne, lebo nikdy o mňa nejaký záujem nejavila. Povedala, že musíme zmeniť dávku liekov a že musím brať nejaké lieky navyše. Vraj sa ale nemám báť, všetko by malo byť v poriadku. Vyšla som z dverí a čakal ma tam Roby. Cestou domov som mu povedala o maminom čudnom správaní. Ubezpečil ma, že možno bola len v šoku a že ju to určite už prešlo. Na rozlúčku ma silno objal.
Ráno som vstala, dala som si nové lieky a vyrazila do školy. Celý deň som sa tešila, kedy už skončí vyučovanie a ja ho už konečne uvidím. Keď som vyšla zo školy, nikto ma vonku nečakal. A vtedy to prišlo. Pocit poznania a prázdna sa mi začal rozlievať po celom tele. Zas som na všetko sama.
